Pomýlená doba

15.01.2015 20:15

Žijeme v modernej dobe. V dobe, v ktorej musí byť všetko moderné a tip top. Kto nejde s módou, je proste „outsider“.

 

Ráno vstanem a už viem opäť čo ma aj dnes bude čakať. Umyjem si zuby s najlacnejšou kefkou a pastou z billy a idem sa najesť. Ešte aj pes na mňa debilne pozerá, keď si tresnem od únavy hlavu o poličku, na ktorej je mikrovlnka. No nič. Krvavú ranu si idem zalepiť s nejakým šmejd leukoplastom, ktorý stojí 3€ v lekárni a idem si chystať raňajky. Jogurt, v ktorom je asi 3x viac chemikálií ako v antibiotikách je div po 3 mesiacoch od kúpenia ešte stále dobrý. Naopak chlieb od chemikálií plesnivie už aj vtedy, keď na neho škaredšie pozriem. 

Čo už. Jogurt postačí. Oblečiem na seba reebok šušťáky, kvalitné tričko z Lidla s nápisom, ktorý vymýšľali asi za stavu extázy, kožené topánky, ktoré sú vyrobené z 50% z kože a 50% gumy a koženky. Navlečiem bundu za pol mojej výplaty z brigády v lete a hor sa do nového dňa. Ešte než dotlačím ku magnetu polorozpadnutú „potégovanú“ bránu od čávov dnešnej doby, začína sa mi rozpadať moja čiapka vyrobená za čias Márie Terézie nejakým somálskym prisťahovalcom. Vyberám kľúče od auta a div, že sa nezabijem na „kvalitne“ odhrabanom chodníku od snehu. Otváram svojho Opla a vedľa mňa nastupuje swager s vyťahanými teplákmi zrejme po otcovi, do svojej X5-ky, z ktorej nevlastní ani posratú klučku na otváranie dverí. Vedľa neho blonďavá pipenka, na ktorej je zrejme nalepená tona omietky asi z "maľovania bytu", ústa napuchnuté ako keby ju doštípal celý úľ ôs, a celkovo zmaľovaná ešte horšie ako Joker z Batmana. Chvíľú ich sledujem. Muckajú sa tam...uf dobre. Štartujem svoje auto a odchádzam do školy. 

Zaparkujem veďla áut, na ktoré STK stojí viac ako oni samotné a vystúpim. Jedna 15-ka fajčí predo mňou cigaretu a tvári sa strašne dôležito. Ďalšia sa snaží zbaliť štvrtáka zo svojími trápne nalíčenými očami a umelým úsmevom. Vchádzam dnu. Strašne sa teším na nový deň v škole, pretože profesori sa nám rozhodli naondiť všetky písomky sveta čo existujú aj neexistujú na jeden deň a potom skoro pol roka nič nerobíme. Jedna písomka z nemeckého jazyka. Nikto nevie z čoho vlastne má byť. Nakoniec si spomenieme, že má byť z niečoho, čo sme preberali ešte niekedy za éry Ľudovíta XII. Druhá, tretia, štvrtá, piata písomka...konečne idem na obed. Aspoň jedno pozitívum tohto dňa. Kura na obed, čo vyzerá ako práve  čerstvo uhynutý chytený holub, ktorého prešla minimálne jedna kolóna áut, chutí ako prvotriedna umelina z nejakej smradľavej stoky. Holub tak „čerstvý“, že aj moje ponožky sú čerstvejšie po týždňovom nosení. Ryža predtým než ju dali mne na tanier, prešla už zrejme 4x cez tráviacu sústavu nejakých čin-čangov odniekadiaľ z východu. A šalát chutí ako čerstvo natrhaná skysnutá púpava. Reku dobrú chuť. Aspoň tá presolená polievka sa dala zjesť. 

Po najedení sa ešte stresujem s dvoma ďalšími písomkami a pripravujem sa na odchod zo školy. Počas šiestej a siedmej písomky sa ma spýta asi polovica triedy na odpovede. S radosťou im ich poskytnem i keď nie všetky, keďže na moju hluchotu by asi ani načúvací strojček nepomohol. Po konci 7. písomky sa reku pýtam spolužiakov, čo sa máme na zajtra učiť. Vraj mám dať pokoj. Ale na písomky som vám bol dobrý! Vyšťavený, mŕtvy a nasratý sa konečne dožívam aj toho, že opúšťam túto smradľavú stoku a. k. a. Škola. Štartujem auto, zožnem kritiku a posmešky od tých, čo jazdia na autách, na ktoré STK stojí viac ako oni samotné, a idem domov. Unavený ako prasa dojdem domov a ešte než otvorím byt, kňučí pes, že chce ísť von. Tak toho chudáka teda vezmem von. Cestou vrčí, šteká na ostatných psov a ja sa len hanbím za to, že na každého vyskakuje. Nevadí. Je to moje zlatíčko a ešte je malý. Ideme domov. Doma sa ako prvé potknem o peknú hŕbu môjho špinavého prádla a reku šupnem ho niekam, kde nebude zavadzať. Idem vyniesť smetiak, ktorý je zázrakom po jednom dni znova plný aj napriek tomu, že sme len štyria v rodine. Riady, akoby raňajkovala celá tlupa neandertálcov na mňa čakajú, ba div že sa na mňa nesypú. Umývam ich nejakým nekvalitným prostriedkom, z ktorého ma štípu ruky ešte dobrú hodinu. Konečne chvíľka pre seba. Zapínam notebook a plánujem sa niečo zahrať. No jasné! Zasa nejde internet! Od zúrivosti zaklapnem notebook a idem sa radšej prejsť do obchodu. 

Po obzeraní sa na polozhnitú šunku v regáli a obzeraní sa po zelenom mäse, na ktorom priamo predo mnou pracovníčka obchodnej siete prelepovala dátum spotreby, som si za 10€ nakúpil 10 rožkov, paštétu, 2 jogurty a 2 minerálky. Nuž som chudobný... To len voľakedy keď mal človek 300 korún, tak sa cítil ako milionár. V dnešnej dobe je to skôr hranica chudoby a úmrtia. V obchode zopár 14 ročných chlapcov „čávov“, čo si kupujú kapitána, vodku a sprite na brzdenie. Pri pokladni ešte pýtajú 2 balíčky cigariet. Či sa budete diviť alebo nie, predali im to. Aby toho nebolo málo, pred obchodom odo mňa pýta nejaký potmavší občan aspoň 5€...vraj na stravu. Tvárim sa, že som nič nepočul i keď mi je toho chudáka ľúto. Ale viete čo sa hovorí. „Daj niekoľkým chudákom peniaze a stane sa aj z teba chudák.“ 

Idem teda domov s mojim mini nákupom. Na 2 dni mi to hádam vydrží. Zapínam počítač. Konečne ide internet! Keďže som už dlhšiu dobu bez baby, idem skúsiť zoznamky. Prihlasujem sa. Hneď ako som sa prihlásil, vyskočili na mňa asi 4 RP-čky. Jedna žena prosí o „lajk“ na jej profilovku...ďalšia sa ma pýta, či nemám záujem o sex. Hmmm lákavá to ponuka. Ale tá rozkysnutá SBS-kárka v Lidli vyzerala chutnejšie. Tá tretia mi napísala omylom a štvrtá je stará známa, s ktorou si píšem už roky a stále som len vo „friend“ skupine. Nuž znechutený odpisujem a radšej sa odhlasujem. Pes ma už druhý krát prosí, aby som s ním išiel von. Nuž dobre teda. Krátko po mojom návrate domov sa vrátili aj moji rodičia. Zbuzerovali ma, prečo nie je ten riad, ktorý som umýval hodinu, aj utretý. Utieram ho s polorozpadnutou utierkou a pomaly sa pripravujem na večeru. Konečne normálne a chutné jedlo. Po večeri sa idem ešte učiť na ďalších 390875480370840 písomiek na zajtra. Unavený si idem ešte umyť zuby, rozdráždim si pekne tvrdou kefkou ďasná a s krvavou hubou utekám do postele. Pomaly sa bojím toho, čo bude zajtra. Hodiny plynú a ja stále premýšľam, čo som kurva urobil dnes zle? Na ďalší deň opäť vstávam unavený a (ne)pripravený zasa vstúpiť do nového, trápneho a monotónneho dňa a zas len nahadzujem moju usmiatu pretvárku, akoby sa nič nestalo.

Tento príbeh je kombináciou môjho a kamarátovho dňa. Niečo je aj domyslené a prikrášlené, ale toho je naozaj málo. Možno ste sa aj v texte našli a dúfam, že ste sa aj pobavili. Právo na gramatické chyby vyhradené. :P

 

Text napísal Blogér: Vladisssimo