20.09.2016 01:16

Dnes ma len tak za pochodu napadla presne táto otázka. Sledujúc, ako sa každý niekam ponáhľa, ako každý musí mať všetko dokonalé, ako sa každý musí s tými druhými porovnávať a súťažiť, ako sú ľudia nervózni a ako je tento svet zlý a zákerný, som sa zamyslel aj ja.

Keby som si bol aspoň vymýšľal, ale tieto veci deň čo deň vidím na vlastné oči, prežívam ich, cítim ich. 

Môj bežný deň začína rutinou - vstať, umyť zuby, niečo zajesť a ísť do školy. Samozrejme už na mojom vlastnom aute. Suseda je staršia pani okolo 80 rokov z vedľajšieho paneláku. Denne je jej rutinou prejsť ráno do obchodu a nakúpiť si niečo na deň keďze manžela už nemá. Stretávam ju skoro každý deň. Hoci je už staršia a nevládze, život jej nehádzal zrovna krásne chvíle pod nohy, no napriek všetkému sa drží statočne. Aj keď už s kĺbami má problém. Možnosť vidieť ju, ako prechádza pomaly cez prechod pre chodcov svojim tempom a vidiac to, že na ňu mladý fafrnok v tatkovom BMW vytrubuje a kričí, že nech si tá šmatľavá polozdochnutá babka pohne, je naozaj nie na zaplakanie, ale na zamyslenie. Pani, ktorá prežila dlhú dobu, ktorá nebola zrovna ľahká, zažila druhú svetovú vojnu ako dieťa, prežila ťažké i keď krásne obdobie komunizmu, vychovala 2 úžasných ľudí, ktorí teraz rozvíjajú jej rod ďalej, má naozaj počúvať takéto sprosté reči od niekoho, kto sa narodil do "doby bohatej", ešte k tomu do bohatej rodiny? Kam sa ponáhlate ľudia. Tá minúta, pokiaľ neumierate, alebo niekto z Vašej rodiny zrovna neumiera, vás nezabije.

Sadám teda do auta, znechutený tým, čo som práve videl a smerujem do školy. Hoc moja škola nie je ďaleko, aj na tak krátkej trase sa mi prihodilo už kopec zážitkov, ktoré by zaplnili aj kľudne celú ročníkovú prácu. Toľko ich je. Ledva vyjdem z parkoviska, už na mňa trúbi podobný odzemok, ešte mladší odo mňa, že čo cúvam keď on ide, hoc ma auto z jeho protismeru púšťalo. Kašlem na to, nebudem sa predsa rozčuľovať. Prvá križovatka cestou do školy je naozaj frekventovaná. Autobusy, električka a množstvo chodcov. Ešte len padá oranžová na semafóre, už to ten za mnou vytáča, no minimálne podľa zvuku motora na 7000 otáčok. Nedajbože sa nepohnem stotinu po padnutí zelenej, opäť je tu náš obľúbený klaksón. To, že som cestou do školy takmer nabúral, pretože ďalší takýto "pretekár na starej felícii" ma chcel obehnúť, to radšej už spomínať ani nebudem. A to som išiel 55 km/h, čo je naozaj hranica už aj po meste a teda nemal dôvod na obiehanie po rýchlostnej stránke.

Parkujem teda pri škole po tejto "zábavnej" jazde do nej, chystajúc si po tom učebnice. Vchádzam do školy. Ešte som len v bráne do nej, už vidím vytrasených, vystresovaných, mladých ľudí ako sa pomaly a s hrôzou teperia po schodoch do ich kmeňových tried. Vedia, čo ich dnes čaká. Písomky, testy, zle vyspaté profesorky a profesori, množstvo domácich úloh napriek tomu, že väčšina z nich sú naozaj snaživí študenti a nemali s tým mať sebamenší problém. No ich toto všetko naozaj trápi. A čo im je odmenou za snahu? No predsa ďalšie úlohy, písomky a ďalšie vrieskanie od zle vyspatej profky. A toto stále do roka. Stále, stále, stále. Ešte aj počas prázdnin musí študent premýšľať nad školou. Aby toho nebolo málo, väčšina má frajerky/frajerov, do toho brigády (áno, patrím sem aj ja, teda až na frajerku...tú zatiaľ akosi nemám), rôzne časovo náročné koníčky. No ani sa nečudujem, že toľkým mladým v hlave prepína a ukončujú svoje životy. Sú to časovo vyťažení ľudia, ktorí sú pod neustálym stresom.

Zo školy pekne domov na 1-4 hodiny. Záleží na tom, koľko hodín v škole mám. Doma samozrejme čakajú každodenné práce, ale robím ich rád. Je to taký hrejivý pocit, že mama, alebo otec sa nebudú musieť ešte aj po robote, unavení, navlakovať s týmto. Popri tom aspoň na polhodinu vyvenčiť môjho štvornohého vlasáča. Zapínam ho na postroj a ideme. Opäť som svedkom ľudskej agresie a ponáhľania sa neviem kam. Na pohľad staručký jazvečík, ledva nesúci sa na svojich labkách je predo mnou, v priamom prenose zbitý za to, že sa vlečie tak pomaly. To by som ešte aj prekusol, aj keď cez zuby, ale budiš, ale keď zrazu dostáva odhadom 2 ročné dieťa bitku za to, že padlo na zem, to je už ozaj sila. To chúďa sa ledva naučilo chodiť a toto je daň za to, že v tom ešte nie je až také zručné. Neveriacky krútim hlavou a idem radšej ďalej. Polhodina prešla a ja utekám domov. Umyjem packy psovi, dám mu odmenu za to, že dnes vonku poslúchal a idem si na chvíľu pozrieť telku. A ani neviem ako ten čas letí, ale musím ísť do roboty.

Cestou do nej máme už obohratý príbeh predháňania sa, vytrubovania, nadávania, podraďovania, preraďovania, "kiksov",... Idem v predstihu pol hodiny, tak si zatiaľ nachystám uniformu. V kuchyni u nás sa každý naháňa, lebo zákazníkov je veľa a nebudú predsa čakať viac ako 5 minút! Pohľad na tie spotené čelá a unavených ľudí je naozaj zvláštny, no napriek všetkému sa usmievajú. Sú radi, že ma vidia. Koľkokrát sa však naozaj stane, že aj napriek tejto nadsvetelnej rýchlosti sa nedostaví zákazníkovi jedlo za prijateľnú dobu, prípadne zle zabalené, že on to tak nechcel. Potom už len lietajú zmrzliny po našich kolegoch, nadávky za to, že nemáme presne takú omáčku, akú on chcel a že sme jediná pobočka, kde sme všetci je*****eeeežiš mária, blbí za to, že sa u nás učia noví kolegovia robiť objednávky tovaru a objednali menej jeho obľúbenej omáčky. Áno, zdravím Vás pán taxikár v červenom autíčku. A to som ku Vám pristupoval slušne a ospravedlnil sa niekoľko krát. :) 

Unavený, ale s úsmevom sa POMALY vraciam domov z roboty po smene. Naučil som sa nestresovať sa, neponáhľať sa, nebyť agresívny a zlý. Naučil som sa užívať si každý, každučký moment. Nikdy totiž nevieme, ktorý bude ten posledný. Karma každému vždy všetko vráti. Koľko negatívnej energie človek vypustí, raz toľko sa mu vráti. Keď som sa to naučil ja, zvládne to naozaj každý. Ja sa do hrobu ponáhľať ešte nebudem. :)

Na záver mi dovoľ jedno video. 

Túto pieseň pozná asi každý a ja ju dnes venujem všetkým vystresovaným, uponáhľaným ľuďom s vnútornou agresiou a negativitou v ich živote.